• Chcete dostávať informácie?

  • Ak si želáte, aby sme Vás informovali o našich novinkách a pripravovaných akciách, pošlite nám, prosím, Vašu e-mailovú adresu.

Sedem dní v pivnici

Deň druhý

                                           Svet pod nami

 

Zrniečka prachu opäť tancovali v slnečnom lúči dopadajúcom cez špinavé okno do pivnice, v ktorej na poličke starého regálu sedeli Moľa, Pavúk a prašiškriatok Celestín.

Celestín premýšľal a hompáľal pritom nohami v prázdnote pod sebou. Moľa sa nenápadne obzerala v kúsku rozbitého zrkadla a bola sama so sebou náramne spokojná. A Pavúk tak ako vždy štrikoval novú ozdobnú pavučinu. „Keď bude hotová,“ vysvetľoval im už aspoň tretíkrát, „bude na nej upletený Celestínov víťazný boj so zlými švábmi.“ Celestína však akosi netešilo, že sa stane súčasťou umeleckého diela. Naopak, keď Pavúk spomenul slovo šváby, zhlboka si vzdychol.

„Čo je?“ Moľa sa prudko strhla, akoby ju pri skúške nových šiat niekto pichol do zadku špendlíkom.

„Nič,“ upokojil ju prašiškriatok.

„Prečo teda vzdycháš?“ vyzvedala Moľa.

„Lebo mi je smutno,“ vysvetlil jej Celestín.

„Aha,“ prikývla Moľa a opäť sa začala obzerať v zrkadielku.

Pavúk však zodvihol oči od očiek svojej siete. „Smutno? A čo ťa trápi?“

„Chýbajú mi rodičia,“ prašiškriatkovi sa na lícach zaleskli slzy. „Chcel by som byť znova s nimi.“

„Nuž,“ Pavúk odložil pletacie ihlice a jednou zo svojich ôsmich nôh sa poškriabal po hlave, „rozumiem ti, ale vieš, že to nie je možné. Uniesli ich šváby. A šváby sú strašne nebezpečné.“

„Veru strašne,“ pritakávala Moľa. „Sú také hrozné, že sa ich boja dokonca aj ľudia. Moja sesternica na vlastné oči videla, ako človek, ktorý zbadal švába, s krikom vyskočil na stôl.“

„Tak, tak,“ Pavúk súhlasne prikyvoval. „Ale na druhej strane... ľudia sú veľmi ľakavé stvorenia. Verili by ste tomu, že sa niektorí z nich boja aj mňa?“

„Áno, verili,“ ochotne prisvedčila Moľa.

„Viem, že šváby sú nebezpečné, ale...“ Celestín si chrbtom ruky utrel slzy a povedal rozhodným hlasom: „... ale ja i tak pôjdem do švábieho kráľovstva a svojich rodičov vyslobodím!“

„To nebude také jednoduché,“ schladil ho Pavúk. „Nikto totiž netuší, kde sa Kráľovstvo švábov vlastne nachádza.“

„Ako to?“

„Šváby prísne strážia všetky informácie o jeho polohe,“ vysvetlila mu Moľa. „Sú to síce kruté, ale aj veľmi opatrné a prefíkané chrobáky. Obávajú sa, že keby bolo známe, kde leží ich kráľovstvo, mohol by na nich niekto zaútočiť.“

„Ale keď neviem, kde ich mám hľadať, ako pomôžem rodičom?“ opýtal sa Celestín hlasom plným zúfalstva.

„Ťažko,“ vzdychla si Moľa.

„Hoci...,“ Pavúk sa znova poškriabal po hlave, „jedna možnosť by tu predsa len bola. Mohol by si o radu požiadať Ducha domu.“

„Ducha domu? A to je kto?“

„Nikto!“ zahriakla Pavúka Moľa. „Nepočúvaj ho. Pavúk je z toho svojho pletenia celý popletený. Žiaden Duch domu neexistuje.“

„Samozrejme, že existuje!“ nedal sa Pavúk. „Moja prastará mama ho dokonca videla na vlastné oči.“

„Babské povedačky,“ odfrkla si Moľa. „Rozprávky.“

„Žiadne rozprávky, žiadne povedačky, ale číročistá pravda! Duch domu je rovnako skutočný ako ty alebo ja!“

„Kto je Duch domu?“ Celestín sa nástojčivo dožadoval odpovede.

„Ty si ešte nikdy nepočul o Duchovi domu?“ opýtal sa prekvapene Pavúk. „Čo vás v tej škole učia?!“

„Prašiškriatkovia nechodia do školy,“ usmial sa previnilo Celestín.

Pavúk pohoršene pokrútil hlavou a začal vysvetľovať: „Duch domu je prvý spomedzi všetkých obyvateľov tohto paneláku. Jedni vravia, že sa tu objavil v tej istej chvíli, keď robotníci dokončili jeho stavbu, a odvtedy tu prebýva. Iní zas tvrdia, že Duch domu bol na svete dávno pred tým, než postavili panelák, a potom sa sem len nasťahoval. Ďalší hovoria, že Duch domu je dušou celého paneláku a že tento panelák je vlastne on...“

„Asi tomu celkom nerozumiem,“ priznal sa Celestín.

„To je jedno,“ mávol nohou Pavúk. „Dôležité je, že Duch domu je najstarší a najmúdrejší zo všetkých. On určite vie, kde leží Kráľovstvo švábov.“

„Hlúposti,“ durdila sa Moľa, „iba čo mu mútiš hlavu. Nikto taký ako Duch domu ne-jes-tvu-je!“

Pavúk a Moľa sa znova pustili do hádky a ani si nevšimli, že sa Celestín postavil a začal si do vreciek naberať plné hrste prachu.

„Čo to robíš?“ zarazila sa odrazu Moľa.

„Balím si jedlo na cestu.“

„A kam chceš ísť?“

„Predsa za Duchom domu.“

„Veď ti vravím, že je to iba rozprávka,“ protestovala Moľa.

„Možno je,“ súhlasil s ňou Celestín, „a možno nie je. No ak tu budem len tak sedieť, nikdy to nezistím a svojim rodičom nepomôžem.“

„Dobre teda, pripusťme, že Duch domu existuje, ale ty predsa nevieš, kde býva.“

„Ja nie, no Pavúk ma k nemu iste zavedie.“

„To si rýchlo vyhoď z hlavy. Ja nikam nejdem!“

„Nie? A prečo?“ opýtal sa sklamane Celestín.

„Duch domu totiž žije v Dolnom svete!“

„Kde?“

„Ty si nepočul ani o Dolnom svete?“ vyvalil oči prekvapený Pavúk.

„Dolný svet? Ja som si vždy myslel, že naša pivnica je tým najdolnejším miestom celého paneláku.“

„Omyl,“ zasmiala sa Moľa. „Pod nami je ešte jeden svet a pod tým svetom ďalší a ďalší. A tak to vraj ide donekonečna...“

„Naozaj?“ zapochyboval Celestín. „Do akého nekonečna?“

„To neviem, tak sa to vraví. Ja som tam nikdy nebola. Načo aj. Údajne je tam príšerne. Samá špina a smrad,“ striasla sa Moľa. „A okrem toho tam žijú tí hrozní nálevníci.“

„Ná-kto?“ opýtal sa opäť Celestín.

„Pst,“ stíšil hlas Pavúk. „Nálevníci. Sú vraj rovnako nebezpeční ako šváby. Ak nie ešte nebezpečnejší. Žijú v jaskyniach Dolného sveta. Sú strašne divokí, a ak sa im našinec dostane do chápadiel, beda mu! Nepoznajú zľutovania.“

Celestínovi z Pavúkových slov behal po chrbte mráz, no po chvíli premýšľania odhodlane vyhlásil: „To je jedno. Mňa nezastavia ani nálevníci. Idem! Nájdem Ducha domu a opýtam sa ho na cestu do Kráľovstva švábov. Ak sa vy dvaja bojíte, tak nechoďte, poradím si aj sám.“

 

Išiel Celestín vyslobodiť svojich rodičov naozaj sám? Odpoveď nájdeš v knihe...

 

  • Vyhľadávanie

  • Jarné čítanie