• Chcete dostávať informácie?

  • Ak si želáte, aby sme Vás informovali o našich novinkách a pripravovaných akciách, pošlite nám, prosím, Vašu e-mailovú adresu.

Ukážka z knihy Budapeštianský protokol

"Čo si myslíš, čo bolo na tom papieri?" spýtala sa Natasha. "Neviem. Viem len, že už nemôžem mať viac detí."
Tereza bola treťou ženou, s ktorou sa rozprávali. Všetky príbehy sa navzájom podobali. Vynútený podpis hneď po pôrode, séria injekcií a množstvo tabletiek. Doktori, tvrdila Tereza, najviac trvali na tom, aby si vzala lieky. Keď dorozprávala, zamrkala a utrela si slzu.
Virgil priniesol odniekadiaľ fľašu whisky Johny Walker Red Label, ktorú položil na stôl s niekolkými porcelánovými šálkami. Objal Terezu okolo ramien. Virgil bol nízky a svalnatý, so šikmými lícnymi kosťami a kučeravými čiernymi vlasmi. V jeho očiach sa zračila pýcha, bolesť a hnev. "Viete, bieli ľudia vravia, že nechceme pracovať. Že sme leniví a kradneme. Kradol som, párkrát, to je pravda. Ukradol som jedlo pre svoju ženu a dieťa. Chlieb a fľašu mlieka. Nie som hrdý na to, že som muž, otec, ktorý sa nedokáže postarať o svoju rodinu, ktorý musí brať a nemôže zaplatiť za to, čo potrebuje."
Keď hovoril, prepletal si prsty. Pozrel sa na svoju ženu. Tá povzbudivo prikývla. "Myslíte si, že sa nám páči takto žiť? A čo mám teraz robiť s mojou láskou, mojou holubičkou? Kto sa o nás postará, keď budeme starí? Máme jedného syna, nášho Mária. Pre nás je dôležité mať veľa detí. Ja mám štyroch bratov a tri sestry. Ale my už nebudeme mať žiadnych synov, žiadne dcéry. No ja ostanem so svojou holubičkou, " povedal a pohladil svoju ženu po vlasoch. Pri jeho dotyku sa usmiala.
"Preto, lebo ju milujem viac ako deti, ktoré by sme mohli mať, viac ako synova dcéry, ktoré nikdy nebudeme mať. Niečo urobili mojej žene. Zničili ju zvnútra." Virgilov hlas sa zlomil. Nalial do šálok whisky a rozdal ich. Potom sa nahol dopredu a čosi zašepkal Michalovi.
"Samozrejme, že môžeš," povedal. "Je to tvoj dom." Virgil sa načiahol na policu a zložil z nej husle.
"Je to pieseň o láske. Cigánska melódia. Zahrám ju pre vás všetkých." Izbu zaplnila nádherná melódia. Virgil privrel oči a prežíval hudbu.
Bol to zvuk túžby, dojímavej, osudovej lásky. Alex mal pocit, že to bola najchytľavejšia melódia, akú doteraz počul. Na chrbte mu naskočila husia koža, na rukách sa zježili chlpy.
Tereza tíško spievala. Mário sa jej zamrvil na pleci a ešte viac sa k nej pritúlil. Sviečka zapraskala a zamihotala sa. Natasha sa pri druhom verši pridala. Dve ženy spievali verš za veršom, a keď sa pieseň skončila, objali sa. Alex sa na Natashu ohromene pozeral. Oči jej žiarili v tme. Keď spievala, celý čas naňho uprene hľadela. Virgil sa naklonil k Alexovi a chytil mu ruku do železného zovretia. Ruky mal drsné a mozoľnaté. Hovoril hlbokým, nedočkavým hlasom.
"Napíš, čo sa s nami Rómami deje. Povedz to celému svetu. Zabránili nám mať deti. Pokúšajú sa dokončiť to, čo Hitler začal. Nie plynovými komorami, ale tabletkami."
Virgil vybral spod postele dve škatuľky od liekov a podal ich Alexovi.
V každej bolo prázdne plastové balenie označené nápisom "Czigex". Alex si prezrel balenie. Na vnútornej strane škatuľky bolo drobnými písmenami vytlačené "Birkauchen Pharma". Vložil si plastový obal a škatuľku do vrecka a vybral digitálny fotoaparát.
"Mohol by som si spraviť niekolko fotografií?" spýtal sa. Virgil sa usmial a pritiahol si k sebe ženu a syna. Alex ustúpil o krok dozadu a spravil niekolko záberov z rôznych uhlov.
Dvere chatrče sa rozleteli a dnu vošiel jeden enormne obézny muž.
Izbu zaplnil závan nočného vzduchu, studený a ostrý. Tučný muž potl'apkal Mária po líčku a druhou rukou schmatol zvyšné obaly Czigexu. Napriek svojmu obrovskému objemu sa pohyboval prekvapivo rýchlo a graciózne.
"Kde je zvyšok?" osopil sa na Virgila. Virgil pokrčil ramenami. "V rieke."
Tučný muž si sadol na posteľ a podozrievavo si prezrel návštevníkov.
Bol oblečený vo fialovo-bielej športovej súprave a na krku mu viseli dve hrubé zlaté reťaze. Tvár mal sinavú a spotenú, očné bielka takmer ružové. Mário sa zobudil a začal plakať.
"Som Mihály Lataki," zasyčal. "Vajda tohto klanu. Počul som, že máme návštevu."
Chytil fľašku whisky, štedro si nalial a vypil na jeden dúšok. Zvalil sa na posteľ a odgrgol si. Pozrel na Todorovú, Natashu si premeral od hlavy až po päty, Michala odignoroval a pohľadom zastavil pri Alexovi.
"Čo tu chcete gadžovia?" spýtal sa. Pri rozprávaní vydával syčivý zvuk, ako keby z diery unikal vzduch.
"Sme novinári," povedal Alex a podal mu vizitku. Lataki pozrel skúmavo na kartu. Alex si všimol, že ju drží naopak. Vajda si vložil kartičku do vrecka a zapálil si cigaru.
"Ďalší novinári. Prichádzate do našich domov, pýtate sa rôzne otázky či je deň, či noc. My nie sme zvieratá v ZOO. ČO keby som sa ja pýtal tie otázky vás?" Otočil sa k Natashi a vyfúkol oblak dymu. "Si vydatá? Kolko máš detí?"
"To sa vás netýka," odvrkla a odohnala od seba dym. Mário začal kašľať.
,,Ale týka, a veľmi. Tu ste v mojej dedine. Môj syn potrebuje ženu.
Si veľmi chudá, ale to sa dá napraviť. A máme takú rómsku tradíciu, že manželky synov sa musia postarať aj o spokojnosť otcov."
"Čo je to za tradíciu?" spýtal sa Michal.
Lataki sa naňho pohŕdavo pozrel. "Kto sa ťa pýtal, ty milovník gadžov? Myslím, že zavolám syna," povedal a vybral si z vrecka nohavíc ultramoderný mobilný telefón.
"Počkajte chvíľu," povedal Alex. "Vyšetrujeme, prečo rómske ženy na tomto území nemôžu mať deti. Pokúšame sa pomôcť vašim ľuďom."
Lataki sa rozrehotal: "My nepotrebujeme vašu pomoc. Už nám je z reportérov zle. Je nám zle zo všetkých dobrodincov, ktorí ničia naše tradície a dávajú rozumy našim ženám."
Ukázal na Virgila. "Pozrite sa naňho a uvidíte, prečo jeho žena nemôže otehotnieť. Spraví jedno decko a potom narieka ako žena, aký je život tvrdý. Ale možno nie dosť tvrdý. Príliš vera pitia a málo tohto," povedal a ukázal obscénne gesto pomocou ruky a ukazováka.
"Úbohá Tereza. Budem ťa musieť navštíviť," povedal a položil jej ruku na chrbát. Keď sa mu ruka zošmykla nižšie, skamenela.
Lataki si vypýtal viac whisky. ,,A dajte sem viac sviečok. Nevidím." Virgil priniesol balík sviečok, niekolko ich položil na stôl a zapálil trasúcou sa rukou. Lataki si vzal svoj mobilný telefón, niekoľko sekúnd ho podržal, potom ho opäť položil a zohol sa k svojej taške. Vybral z nej drevenú vyrezávanú madonu a položil ju na stôl.
"Ručná práca. Vyrobili ju naši rómski umelci," povedal a odchlipol si z whisky.
Alex ju vzal do ruky. Prevedenie bolo primitívne, ale sálala z nej naivná, očarujúca sila.
"Naši remeselníci by mohli byť lepší. O tom napíšte," povedal Lataki.
"Veľmi pekné," odvetil Alex bezfarebným hlasom.
"Dvesto eur. Výhodná kúpa," povedal Lataki. Ostatní ich ticho sledovali. Alex si vzdychol. "Nemyslím, že máme so sebou dostatok hotovosti, aby sme to dnes mohli kúpiť, pán Lataki. Možno nabudúce," povedal a chcel sošku položiť späť na stôl.
Latakiho oči zaiskrili. "To je škoda. Zaspieval by som vám skutočný cigánsky žalm. Zadarmo. Pieseň, ktorá prebudí mŕtvych v hroboch, aspoň tak sa hovorí. A keď spievam ja, je to počuť po celom údolí."
Alex sa snažil ovládnuť svoj narastajúci hnev. Nemohol nič urobiť.
Ale rozhovor už spravil a prvoradé bolo dostať sa odtiaľ čo najrýchlejšie a najtichšie. Otvoril peňaženku, vybral z nej stoeurovku a podal ju rómskemu vajdovi. Lataki ju prekontroloval pri svetle sviečky a zatriasol ňou. Z nosa mu vyšiel malý oblak dymu.
"Dobrý začiatok," povedal Lataki a s očakávaním sa pozeral na Alexa. Stiahol posledný dúšok whisky, pokrčil škatuľku od liekov a hodil ju do pohára.
Alex mu podal ďalšiu stovku. Ukázal Latakirnu svoju peňaženku, tentokrát už úplne prázdnu. Lataki zapálil zápalku a hodil ju do pohára s obalmi. Umelá hmota zapraskala a roztopila sa. Po izbe sa rozšíril štipľavý dym.
Lataki otvoril dvere a hodil pohár do potoka tečúceho vedľa domu.
"Zbohom, gadžovia, " povedal.