• Chcete dostávať informácie?

  • Ak si želáte, aby sme Vás informovali o našich novinkách a pripravovaných akciách, pošlite nám, prosím, Vašu e-mailovú adresu.

Ukážka z knihy Cestou

Vydavateľstvo perfekt

7 000 a viac topánok

Na lavičke v odľahlom konci parku, medzi kríkmi práve kvitnúceho jazmínu, sedel starý muž. Biele vlasy a sivá brada rámovali ostro rezanú tvár zbrázdenú vráskami aj viacerými jazvami, ktoré dávali tušiť nepokojný život. Bol tichý letný podvečer, čas, keď sa deň lúči so slnkom. Ustal vietor, stíchli aj okolité zvuky a priam hmatateľný pokoj prinášal možno najkrajšiu časť dňa. Blížila sa noc. Muž nehybne sedel so zavretými očami, akoby chcel všetkými zmyslami vychutnať chvíľu, čo nastala. Zdalo sa, že spí. Možno aj preto nezbadal ženu, ktorá sa k nemu blížila. Pestrá šatová sukňa nedokázala skryť mladistvú postavu. Dlhé sivé vlasy zviazané do uzla však naznačovali pokročilý vek. Zastavila sa pri lavičke a ticho oslovila muža:

Môžem si prisadnúť?

Muž pomaly otočil tvár k žene. Zdalo sa, že rozmýšľa alebo že sa preberá zo sna. Po chvíli otvoril oči, trochu sa posunul, aby urobil prichádzajúcej miesto, a neochotne povedal:

Samozrejme, nech sa páči.

Žena sa pomaly posadila a z nedočkavého napätia v tvári sa dalo vycítiť, že sa chce rozprávať. Váhavo sa spýtala:

Vy ste odtiaľto?

Nie! – úsečne zareagoval muž. Ostrý tón dosť jasne naznačoval, že chce vopred skončiť prípadnú debatu.

Odkiaľ ste? – zareagovala žena, nevšímajúc si neochotu k rozhovoru.

Z Ázie, ak viete, kde to je. – A opäť zavrel oči.

Viem, kde je Ázia, – nedala sa žena, hoci bolo zrejmé, že ju odpoveď prekvapila. A pokračovala otázkou:

Čo tu robíte?

Oddychujem, – odpovedal muž a vrátil otázku:

A vy?

No,... ja vlastne tiež, – odpovedala žena a pokračovala:

Podľa regulí by som nikdy nemala byť unavená, ale, ako vidno, prax je trochu iná...

A to už prečo, – opýtal sa zvedavo muž a  otvoril oči, aby sa pozrel, čo za čudo si to prisadlo. Videl peknú, už nie najmladšiu ženu, ktorá sa jemne naňho usmievala.

Ja som Krása. Zemská Krása a nemám nárok na únavu ani na oddych. Napokon, je to samozrejmé, ako by vyzeralo všetko pekné, keby to bolo unavené? Ale priznávam, občas mi dochádzajú sily.

Krása? – odtušil nechápavo a neveriacky muž.

Jasné, Krása. – Všetko pekné, čo je v živote a uznáte, je toho naozaj dosť.

Muž na chvíľu zmĺkol, akoby naberal síl, no v skutočnosti sa snažil pochopiť, čo práve počul. Nie veľmi tomu rozumel a  okrem toho bol smädný. Zvedavosť zvíťazila a obrátil sa na ženu s jasnou, no opatrne formulovanou otázkou:

Odkedy sa tým živíte? A dodal:

Vynáša to?

Čo ja viem, asi stotisíc rokov. – Čo ste mali na mysli tým vynášaním? Nič nevynášam.

Trepete, – zarazil ju muž...

Vôbec nie, – nedala sa prerušiť žena. – Možno som tu aj dlhšie. Určite odvtedy, čo sa medzi prasličkami a zvieratami, aké dnes už nevidno, začali objavovať ľudia. Ja som tu bola skôr, aby sa ľudia aj ostatné tvory a rastliny cítili dobre. Mojou úlohou už vtedy bolo šíriť filozofiu krásy, ako sa dnes hovorí, jej propagáciu a implementáciu medzi ľudí ako hodnototvorný prvok života.