Perfekt - Knihy ktoré potešia i poučia

Dnes píše Ján Buzássy

Mračná sa náhlia

Kedysi v starej Číne panoval zvyk či vlastne zákon, že na obsadenie úradníckeho miesta bolo potrebné zložiť prísne skúšky. Na ne sa mohli prihlásiť nielen aristokrati, ale aj ľudia prostého pôvodu, ak nadobudli vzdelanie. Skúšky boli prísne, ich súčasťou bola aj povinnosť napísať báseň. Neviem, ako túto schopnosť prijatí uchádzači potom uplatňovali vo svojom úrade, prekážať im nemohla. A neraz po skončení úradnej kariéry sa utiahli do súkromia či do hôr, aby tam filozofovali a písali básne. Vrátili sa tak ku schopnosti z mladosti a obohatili ju skúsenosťami dlhého života, ako sa hovorí - praxe. Umenie písať básne možno ovplyvnilo ich schopnosti štátneho úradníka, a možno nie, ale je predstaviteľné, že im toto umenie umožnilo uvoľniť svoju osobnosť zo želiez povinností, ktoré by im inak celkom zovreli hlavu. Esenciu poznania človeka, ktorý stojí aj nad úradnými postupmi - to vyjadriť v básni. Nedávno sa prevalilo, že špičkový európsky úradník si po večeroch píše básne - haiku. Nebolo to komentované veľmi kladne, skôr s údivom - aká čudná vášeň, no ešte vždy lepšie ako povedzme nejaká zlá neresť. Možno som zaujatý, ale myslím si, že úradník, ktorý si večer hlavu vyslobodí z úradníckeho myslenia, môže byť pre Európu prínosom. Namiesto toho, aby po večeroch spriadal intrigy, snuje haiku. Napokon aj naša (keď už nemenujem) voľakedajšia ministerka, ktorá písala básne, sa uplatnila v európskych štruktúrach. Musia si tam vážiť uvoľnené hlavy. Neodvažujem sa radiť našim verejným činiteľom, aby písali verše. Ešte že niektorí hrajú golf, tam je tiež isté uvoľnenie, ale aj tam - namiesto loptičiek nelietajú verše, skôr hádam nebodaj nejaká klebeta alebo intriga. Prečo o tomto všetkom píšem? V publikovaní poézie u nás sa zvyky trochu menia. Pribúda autorov (zase tak veľa ich nie je, ale sú), ktorí po prvej inšpirácii v ranej mladosti a po prvých básnických pokusoch, či už úspešných, alebo nie, vrhli sa, ako sa kedysi hovorievalo „do života praktického". Prežili ho ako technický úradník, ako lodník alebo ako podnikateľ. A potom, keď sa im táto dráha života stratila, vrátili sa k skúsenosti z mladosti a začali opäť písať. Je to pre kultúru kladný jav. Hodnota tejto tvorby je predovšetkým v uchovávaní a rozmnožovaní emocionálnych a mravných zážitkov a poznatkov ľudského života. Nedávno som dostal takúto knižku od Štefana Kuzmu: Mlčanie nepokoja. Krásna kniha, veľká, hrubá (3l0 strán), bohato ilustrovaná. Písal ju popri celom svojom ostatnom živote. Myslím si, že robil dobre. Nadpis tejto mojej úvahy je verš z jeho básne.

Čítajte viac: http://komentare.sme.sk/c/5338177/mracna-sa-nahlia.html#ixzz0mNDFRMHx