Perfekt - Knihy ktoré potešia i poučia

Ivan Gojdič

      V poslednom období sa začínajú na našom knižnom trhu objavovať tituly domácich autorov, ktoré postupne vypíňajú nemalé medzery v poznávaní a hodnotení našej architektúry a umenia. Týka sa to zvlášť obdobia medzi klasicizmom a secesiou, na ktoré, ako už bolo v citáte naznačené, sa dodnes pozeráme akoby „cez prsty". Veď aj taký významný znalec dejín umenia, akým bol Ladislav Hanus, vo svojom ťažiskom diele Kostol ako symbol sa o architektúre 19. storočia vyjadruje veľmi jednoznačne a odmietavo: Klasicizmom sa končí živý vývin architektonických slohov, vo vývine nastáva zlom bez dalšieho pokračovania. Prichádza teda velké vákuum ... a ako konštatuje o niekoľko strán ďalej, nastáva maškarný karneval slohov. Tento názor tu bol pred Hanusom a pretrváva u nás vo veľkej miere do súčasnosti. Akoby sa na Slovensku nič kvalitné a progresívne na poli urbanizmu a architektúry v 19. storočí nerealizovalo. Akoby, popri hľadačských, avantgardných až provokujúcich smeroch vo výtvarnom umení architektúra v tomto čase iba bezradne tápala a plagiátorsky hl'adela späť. Bolo to naozaj tak... ?

     Túto otázku sa rozhodli otvoriť dve vysokoškolské pedagogičky Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity, docentky Elena Lukáčová a Jana Pohaničová publikáciou Rozmanité 19. storočie, ktorú koncom roka 2008 vydalo vydavateľstvo Perfekt. Autorky, matka s dcérou, sa pri spracovávaní publikácie obdivuhodne doplňovali. Jedna s veľkými výskumníckymi skúsenosťami a bohatým dokumentačným fondom (E. Lukáčová dlhé roky pracovala vo Výskumnom ústave teórie a dejín architektúry SVŠT) a druhá s pamiatkarskou praxou získanou na vtedajšom Slovenskom pamiatkovom ústave a pozoruhodnou schopnosťou vnímať historický vývoj a hodnoty sídiel a stavieb na mnohých terénnych výjazdoch a zároveň "vydolovať" zo skromných archívnych fondov maximum. Takáto optimálna spolupráca podložená pracovitosťou bola rozhodujúcim predpokladom pre zber a spracovanie materiálu, umožňujúci vydať odbornú monografiu, ktorá ako prvá predstavuje architektúru 19. storočia, aj desaťročia pred ním i dekádu po ňom, komplexne a s nadhľadom. Výsledok ich práce je o to pozoruhodnejší, že autorky okrem vlastných zdrojov nemali veľmi z čoho vychádzať. Slovenská umenoveda sa tomuto obdobiu z hľadiska architektúry vždy venovala okrajovo a iba čiastkové štúdie či staršie publikácie sú akýmisi orientačnými (niekedy aj zavádzajúcimi) záchytnými bodmi, ktoré bolo možné ukotviť do neporovnateľne širšej štruktúry vydanej práce. O skromnom počte literárnych prameňov svedčí aj register pripojený k publikácii, ktorý uvádza všetko podstatné, čo je v súčasnosti u nás dostupné. Napriek tejto takmer „tabula rasa“ a vžitým názorom sa autorkám podarilo zostaviť dielo s novými pohľadmi na toto obdobie, ktoré bolo aj pre Slovensko mimoriadne významné, a to tak v pozitívnom (národné obrodenie, ekonomické a technologické zmeny, výstavba dopravnej siete, prekročenie historických hradieb jednotlivých miest, výstavba reprezentačných stavieb, priemyselných areálov a nových obytných štvrtí), ako aj v negatívnom zmysle slova (národnostný útlak vrátane likvidácie školského systému a kultúrno-spoločenských inštitúcií). Zásadný význam 19. storočia pre celosvetový mocenský, ekonomický i kultúrno-spoločenský vývoj si uvedomovali aj autorky, ktoré toto historické pozadie, ovplyvňujúce aj architektonické dianie, glosovali rámovaním základného textu rozsahom neveľkými, no obsažnými stĺpčekmi ku každej kapitole.

     Príbeh architektúry 19. storočia na Slovensku je po krátkom predhovore Jany Pohaničovej predstavený čitateľom v šiestich kapitolách na takmer 250 stranách formátu A4 s bohatým fotografickým a kresbovým materiálom. Tu hneď treba skonštatovať, že obrazová zložka publikácie je na vysokej kvalitatívnej a výpovednej úrovni a rovnocenne doplňuje jej textovú časť. Z niekoľkých stoviek fotografií (vrátane dobových) je možné technicky či kompozične menej vydarené spočítať na prstoch h rúk. Pritom väčší počet fotografií zhotovili priamo autorky textu ... Obohatenie s nádychom autentickosti dodávajú kapitolám reprodukcie pôvodných projektov, historických grafík stavieb a vedút, z ktorých niektoré neboli doposiaľ známe. Profesionálna skúsenosť a cit pre mieru Igora Štrbíka sú zrejmé z grafickej úpravy publikácie, je prehľadná, so správne zvolenými akcentmi celostránkových záberov. Ak je tu možné mať pripomienku, tak sa to týka už dávnejšie zaužívaného číslovania fotografií a grafickej dokumentácie, ktorá je už tradične riešená sústredením veľkosťou takmer nečitateľných čísiel a popisov vybrané, spravidla biele plochy jednotlivých alebo dvojstrán, pričom možnosť použitia rovnakej veľkosti písma ako pri ostatnom texte nie ničím obmedzená (azda iba estetickým cítením grafika). Diskutovať sa dá aj o riešení obálky, kde ťažkom tehlovočerveno-čiernom podklade pod technicky pôsobiace písmo názvu publikácie umiestnená mozaika malých fotografií, zrejme dokumentujúcich rozmanitosť storočia. Možno viac by na pultoch kníhkupectiev potenciálnych čitateľov upútala obálka s niektorým z efektných v z textu a s písmom bližším storočiu, ktorému je monografia venovaná. Možno ...

     Prvá kapitola, nazvaná Obroda antických ideálov, symbolicky začína dobovou kolorovanou kresbou Primaciálneho paláca v Bratislave, ktorý okrem svojho historického významu v súvislosti s podpisom Bratislavského mieru v Zrkadlovej sieni zároveň reprezentuje odchádzajúci barok a nastupujúci klasicizmus ako sloh hlásiaci sa opäť (po renesancii) k antickej tradícii. A po antických vzoroch sa začína architektúra 19. storočia vášnivo inšpirovaťvať gotikou a následne ostatnými slohmi minulosti až po eklektický hanusovský „karneval slohov“. Kým k nemu dôjde, uplynie od výstavby Primaciálneho paláca takmer storočie. Celý tento proces hľadania vrcholí nesmelým a napokon spontánnym nástupom secesie, aby sa ňou architektúra preniesla do 20. storočia, ktoré napokon na Slovensku znamenalo jeden z jej absolútnych vrcholov v podobe stavieb tak odlišného funkcionalizmu. Koľko nevšednej rozmanitosti počas storočia v nazeraní na výraz architektúry, koľko zmien vyvolaných novými materiálmi v technologických postupoch, typologických druhoch a dispozičných riešeniach... A začínalo to strohým a elegantným klasicizmom, ktorý odmietal pompéznosť baroka a dekoratívnosť rokoka.

     Úvodná kapitola predstavuje jeho hlavných predstaviteľov, predovšetkým protestantské chrámy (Veľký evanjelický kostol v Bratislave, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Košice, Levoča, ale antickú malú centrálu v Zemianskom Podhradí), ktoré v tomto období dobiehajú zameškané v súvislosti s predchádzajúcimi mocenskými obmedzeniami ich výstavby. Ale nemôžu chýbať niektoré katolícke kostoly (Žiar nad Hronom, Kostol sv. Ladislava v Bratislave, Kostol sv. Rozálie v Komárne) či jedinečná synagóga v Liptovskom Mikuláši. Nasledujú mestské paláce a meštianske nájomné domy reprezentované takými špičkovými stavbami, akou je napr. Forgáčovský palác v Košiciach. Verejné stavby – radnice, župné domy, kúpeľné stavby, reduty, prvé divadlá, všetky odrážali spoločenské premeny a nástup meštianstva. Postavenia sa však ešte nemienila vzdať stará ani „nová“ šľachta, ktorá svoje ambície prezentovala množstvom vidieckych sídiel – kúrií a kaštieľov, v publikácii zastúpených predovšetkým Topoľčiankami a Dolnou Krupou a kúriami v Jasenovej a Gbeľanoch.

     Znovuobjavenie gotiky začiatkom 19. storočia neostalo bez odozvy ani na Slovensku, ktoré malo na svojom území zachovanú rozhodujúcu časť stredovekého stavebného fondu celého Uhorska. Dokumentuje to druhá kapitola monografie, ktorá zachytáva regotizačné akcie predovšetkým sakrálnych stavieb s dominantnou kontroverznou prestavbou Dómu sv. Alžbety v Košiciach, ale aj kaštieľov, napr. vo Veľkých Uherciach. Obdiv ku gotike pretrváva až do nástupu secesie a zanecháva na Slovensku množstvo rôznorodých architektúr, často pozoruhodných rozmerov a importovaných podôb – od tudorovskej gotiky v Rusovciach cez Galantu, Smolenice, po romantické francúzsko-pálfiovské Bojnice. Všetko sú to precízne remeselne zvládnuté objekty so skvelým citom pre dispozíciu a detail. Do súčasnosti patria medzi najobdivovanejšie, a to aj napriek havarijnému stavu niektorých z nich. Neogotika sa však presadzuje aj pri meštianskych obytných stavbách s takým neprehliadnuteľným efektom, aký je zrejmý na Vítezovom dome alebo Jakabovom paláci v Košiciach. Na vojenskom kasíne a vodojeme v Komárne, sakrálnych novostavbách od Lučenca po Starý Smokovec, mauzóleách v Michalovciach, Turčianskej Štiavničke či Trebišove autorky predstavili v podstate všetky architektonické druhy, ktorých sa po storočiach opäť dotkol závan gotiky.

     Nasledujúca kapitola zameraná na reflexiu historických slohov je pestrá ako samotná architektúra druhej polovice 19. storočia. V podstate všetky slohy minulosti, od románskeho po barok, sa popri už spomínanej gotike odrazili na prudkom stavebnom vývoji jednotlivých sídiel Slovenska. Aj klasicizmus, ktorý dominoval prvej tretine storočia, plynulo prechádza do neorenesancie. Objavujú sa tu aj stavby inšpirované Orientom, predovšetkým synagógy všetkých odnoží judaizmu, z ktorých však viaceré zanikli, vrátane jedinečných bratislavských synagóg. Do kontextu stredoeurópskej architektúry nezapadá kežmarský evanjelický kostol od Teofiia Hansena, na ktorom jednoznačne badať, že pôvodne mal stáť úplne inde. Za mimoriadne pozitívne je treba považovať zaradenie urbanistickej problematiky do tejto kapitoly. Príklady Bratislavy a Košíc, jeden o prvom územnom pláne a druhý o ideálne dopravne zokruhovanej urbanistickej koncepcii nových častí mesta po obvode historického jadra. Oba hlbšie rozoberané príklady svedčia o progresívnosti myslenia "otcov" miest i tvorcov územno-plánovacej dokumentácie. Popri verejných a sakrálnych stavbách, mestských nájomných domoch či aristokratických vidieckych sídlach sa v kapitole našiel priestor i pre sepulkrálnu drobnú architektúru - hrobky a náhrobky.

     V čom je rozhodujúci prínos 19. storočia pre vývoj architektúry ozrejmuje štvrtá kapitola s názvom Od liatiny po železobetón. Tu zohráva Slovensko v rámci Uhorska zvlášť významnú rolu. Sú tu suroviny a výrobne, ktoré sú základom výroby stále viac žiadanej liatiny a neskôr ocele. Tu sa budujú nové fabriky, ktoré posúvajú Slovensko do čela vývoja prevažne agrárneho Uhorska a približujú ho k modernej dobe a architektúre nasledujúceho storočia. Liatina je ešte reprezentantom skôr eklektickej architektúry, uplatňuje sa v komplikovaných formách historizujúcich zábradlí či hlavíc stĺpov kúpeľných dvorán, kostolov a nástupísk rýchlo pribúdajúcich železničných staníc, ale nachádza sa aj na zdobných mostovkách a nosných konštrukciách hál. Železnice sa stali priekopníkom typizácie, keď vytvorili typizačnú škálu staničných budov viacerých veľkostných kategórií vrátane stavebných a prevádzkových prvkov. Železobetón prináša neobmedzené konštrukčné možnosti v kombinácii s čistotou tvarov a množstvom svetla, tu už možno tušiť budúci funkcionalizmus ... Ale ešte predtým okrem iného v železobetóne vytvárajú aj ojedinelý malý secesný architektonický šperk v podobe kostolíka v Muli, kde nový materiál dokazuje aj svoje výtvarné danosti v podobe sochárskej výzdoby exteriéru, alebo sugestívnu kupolu bazéna kúpeľného domu Irma v Piešťanoch.

     Eklekticizmus konca 19. storočia je obsahom piatej kapitoly, ktorá predstavuje také reprezentatívne stavby, akými sú divadlá v Bratislave a Košiciach, reduty v Spiškej Novej Vsi a Bratislave, kaštiele v Budmericiach, Kunerade a bratislavskom Prievoze, alebo množstvo kúpel'ných architektúr vrátane prudko sa rozvíjajúcich Vysokých Tatier. Všetky sú poznačené historickými alebo cudzokrajnými vplyvmi, ktoré sa navzájom "krížia" vytvárajúc svojrázne, často prezdobené exteriéry i interiéry pri súčasnom uplatnení moderných stavebných technológií. Katalógové dekoratívne detaily sa striedajú s výtvarnou výzdobou, vždy však na kvalitnej úrovni a s citom pre estetiku. Eklektickí tvorcovia mali pozoruhodne jasno, kde je hranica gýča a úzkostlivo sa jej snažili nepribližovať. Aký je to rozdiel oproti súčasnej pseudohistorickej architektúre víl, ba haciend - zhmotneného gýča v malomeštiacko-zbohatlíckom podaní!

     Je prirodzené, že tak, ako autorky logicky začínali Hefeleho Primaciálnym palácom, končia svoje putovanie architektúrou 19. storočia Jurkovičovým Spolkovým domom v Skalici. Posledná kapitola je venovaná nástupu secesie na konci storočia, ktorá postupne preberá nadvládu nad eklekticizmom, i keď sa jej ho úplne vytlačiť nepodarilo. Vplyv Viedne, Budapešti, Mníchova, ba aj Sedmohradska sa prejavuje na stavbách predovšetkým v Bratislave a Košiciach, ale prakticky aj vo všetkých významnejších sídlach a kúpeľných centrách Slovenska od Lučenca, cez Liptovský Mikuláš po Vranov-Čemerné. Jurkovičom vstupuje do architektúry slovenské a moravské ľudové staviteľstvo so svojím dekoratívnym detailom. Spolkový dom v Skalici je reprezentatívnou ukážkou Jurkovičovho ponímania architektúry začiatkom 20. storočia. Kompaktná fasáda s vyrezávanými drevenými prvkami v kombinácii s romanticky alešovskou výmaľbou nesie ešte znaky predchádzajúcej tvorby moravského obdobia. Pri vstupe do dvorany sa už dostávame do priestoru dýchajúceho I'ahkosťou a vzdušnosťou priam japonskej architektúry, a to napriek tradičnému detailu a malbe. Tu už Jurkovič stojí definitívne na pôde 20. storočia a akoby tuší, že mu nebude cudzia jeho architektúra koštruktivizmu a funkcionalizmu. Autorky nemohli ukončiť monografiu o architektúre 19. storočia ničím lepším.

     V texte každej kapitoly sú na -príslušnom mieste podľa reflektovaných diel uvádzané krátke životopisy 60 architektov a významných mecénov všetkých národností, ktoré sa podieľali na architektúre 19. storočia. Obohacujú publikáciu a nerušia prirodzený tok základného textu. Ten sa číta mimoriadne dobre, je zrozumiteľný aj pre neodborníkov a naviac aj najširšej čitateľskej obci umožňuje dobre sa orientovať v texte vďaka priloženému slovníku odborných výrazov. No publikácia poteší aj študentov a odbornú verejnosť, veď doposiaľ takto zhodnotenú architektúru Slovenska v 19. storočí nemohli mať v rukách. Monografia je solídnym základom, na ktorom sa dá budovať - prehlbovať a objektivizovať poznanie o tomto zaznávanom období vývoja architektúry. Mal Hanus o „vákuu 19. storočia“ pravdu? Zdá sa, že nie tak celkom ...

Zdroj: Pamiatky a múzeá, 4/2009