Nadosobne osobná Slávy dcera Jána Kollára

15.01.2019, Zaujímavosti

Dcéra Slávy / Ján Kollár / Perfekt 2018

 

Tak si vravím, že mi je cťou písať pre teba, ctený čitateľ, o jednom z najvýznamnejších klasikov slovenskej literatúry, o Jánovi Kollárovi. A hneď mi aj schádzajú na um viaceré staršie i niektoré súčasné štúdie a články, ktoré sú v súvislosti s interpretáciou Kollárovej najznámejšej Slávy dcery inšpirujúce na toľkých úrovniach, no vzápätí si uvedomujem, že pokúšať sa o vyčerpávajúcu interpretáciu tohto lyricko-epického cyklu v kontexte vývinu dejín slovenskej literatúry by bolo na stránkach KR medveďou službou nielen pre samotného Kollára, ale najmä pre teba, milý čitateľ – ponúkam preto hŕstku bezprostredných interpretačných postrehov, porovnaní a úvah bez ambície ohromiť oko a myseľ redundanciou.

 

Napriek tomu, a to priznám radšej hneď na samom začiatku, že k prebásneniam, ako aj vnútrojazykovému či vnútroliterárne- mu prekladu sa prikláňam len veľmi zriedka, lebo tak mi je to zrejme dané, s nadšením a neskrývanou zvedavosťou beriem do rúk druhé revidované vydanie Dcéry Slávy, teda Kollárovej pôvodnej Slávy dcery (1824) v prebásnení Ľubomíra Feldeka. Očakávania sú veľké, možno až priveľké, keďže na margo knihy zaznelo už niekoľko uznanlivých ohlasov, ktoré ma napokon primäli k voľbe interpretačne nazrieť na vybrané sonety práve v kontakte s prebásneným variantom. Je však už zrejme diagnózou, že vždy musím nakúkať do pôvodiny, pričom ale verím, že v takomto rozpoložení nezotrvávam sama, a že podobnými symptómami trpíme viacerí.

Ľubomír Feldek akoby tušil, že po druhom a vďaka elektronickej verzii aj široko dostupnom vydaní knihy Dcéra Slávy siahnu okrem iných aj tí najzvedavejší porovnávači so zachmúreným čelom bažiaci po autenticite, preto nás priamo vyzýva na konci jednej z jeho priložených kapitol s názvom Ján Kollár svetový „štrngnúť si aj s originálom“. A urobil to naozaj šalamúnsky, keď na niekoľko protiľahlých strán v knihe priložil k vybraným prebásneným sonetom aj pôvodné Kollárove „znelky“. A možno naozaj len chcel, aby si čitateľ popri prebásnených veršoch vychutnal závan jedinečnosti originálu od klasika slovenskej literatúry. To, čo je pre jedného čitateľa pôžitkom, pre iného môže byť výzvou, takže „alea iacta est“.

 

Posvátná noha

Kollárova Slávy dcera. Od školských čias takmer všetkým známa ako dielo poézie vysokého slohu vrcholného obdobia literárneho klasicizmu, ktoré však, dovolím si tvrdiť, v skutočnosti nepoznáme až tak dobre, keďže jeho reálnu čítanosť a interpretačné uchopenie mnohým generáciám doposiaľ významne komplikovala dobová lexika, syntax a najmä špecifická podoba jazyka, ktorá u Kollára, ako aj u ďalších básnikov esteticky emancipovanej tvorby vrcholného klasicizmu (napríklad u Jána Hollého, Pavla Jozefa Šafárika) predstavovala či už na línii „bernolákovskej“ slovenčiny alebo „obrodenskej“ češtiny súčasne tiež vyjadrenie vnímania slobody a národnej svojbytnosti v kontexte ideí československej a slovanskej vzájomnosti, a to všetko pod vplyvom herderovských myšlienkových impulzov.

Áno, napriek môjmu pokusu komprimovať nevyhnutný historický kontext, zložitosť situácie je priam hmatateľná. A tak sa v školskej praxi stáva, že sa žiaci a študenti nadrilujú čosi o „Míne-Wilhelmíne“ (Friederike Wilhelmine Schmidtovej), o Kollárovom na dvoje rozlomenom srdci, z ktorého jedna polovica patrí vlasti a druhá milovanej žene, niektorí dokonca nepresvedčivo „zarepujú“ úvodnú časť Předzpěvu, ktorý je napísaný v elegickom distichu, pričom spravidla vôbec netušia, čo to vlastne recitujú, a tak z „posvátných míst“ vzniká „noha posvátná“, teda definitívne uniká význam, literárnohistorická súvislosť, a čo je najzávažnejšie, rovnako aj pôsobivá obraznosť a prepracovanosť lyricko-epickej kompozície diela, pretože sa pri čítaní zväčša dostanú iba po onen najchválenejší Předzpěv. Ale koho by to zaujímalo, veď „obsah“ je aj na internete.

Ľubomír Feldek v kapitole Ján Kollár svetový sám priznáva, že Slávy dceru sa ešte pred štyridsiatimi rokmi rozhodol preložiť aj preto, aby ju konečne poriadne prečítal. No ktovie, či by bola dnes „jeho“ Dcéra Slávy slávnejšia a čítanejšia, ak by prvé vydanie prebásnenia z roku 1979 nebolo určené iba pre členov klubovej edície Kruh milovníkov poézie, ktorá vychádzala pod taktovkou vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Keďže je v našich podmienkach pravdepodobné, že zrejme až o ďalších štyridsať rokov ktosi zhodnotí prínos prebásnenia tohto diela objektívnejšie, dovolím si zostať bezprostredná.

 

Ovplyvnenie modernou poéziou

Čiastočne akceptovateľným spôsobom Feldek zdôvodňuje, prečo sa pre neho východiskovým textom stala prvá verzia Slávy dcery, ktorá vyšla v roku 1824 v rozsahu 150 sonetov, rovnomerne rozdelených do pôvodnej trojice spevov: Sála, Labe, Dunaj. I keď musím súhlasiť, že pokiaľ ide o uznanie najvyššej kvality ním využitého prvého vydania, panuje určitá zhoda u literárnych vedcov i čitateľov, no samotný fakt, že Kollár túto skladbu prepracúval takmer do konca svojho života predstavuje z textologického hľadiska znepokojujúci a z môjho pohľadu doposiaľ neuspokojivo zohľadňovaný aspekt. Aby teda Feldekova voľba východiskového textu nikomu nezaváňala zjednodušujúcim princípom vydania prvej ruky, bolo by pre súčasnosť žiaduce podrobiť hlbšej textologickej analýze všetky rôzniace sa vydania z rokov 1824 (tri spevy – 150 sonetov), 1832 (päť spevov – 615 sonetov), 1845 (päť spevov – 622 sonetov), 1852 (päť spevov – 645 sonetov), ako aj viaceré mladšie Kollárove sonety, ktoré sa neskôr stali súčasťou prvého budínskeho vydania. Ale to už, pochopiteľne, nie je práca len pre jedného básnika.

Keďže „obsah“ Slávy dcery – ako som si už dovolila netaktne poznamenať – aj „vďaka“ existencii čiastočne či ešte menej dôveryhodných internetových portálov nie je neznámy, zameriam sa bližšie iba na tri vybrané „znelky“ z prvého vydania z roku 1824, teda sonety pôvodne písané prízvučným trochejom, ktoré nám Feldek predkladá v porovnaní s jeho prebásnenými variantmi. Za jeden z obzvlášť vydarených a originálu najvernejších považujem 27. prebásnený sonet prvého spevu Sála:

 

Ešte spí! Ó, ticho, srdce hlasné,

ticho, kroky, prestaň spievať, vtač,

a ty tiež, duch miesta, vzlietnuť ráč

na hory - nech včasné slnko zhasne.

 

Hriech a nevďak – prepásť chvíle krásne

a šťastie, keď je ho nadostač.

Vzchop sa, vôľa, krotké bozky vtlač

na ružové pery, čelo jasné!

 

Trasľavá dlaň ešte má len v pláne

strhnúť z tváre závoj hodvábny –

už sa budí, pekným hnevom planie,

 

tristo bleskov vrhne, a už, áno,

vidí smelca, sklopí pôvabný

zrak a skrotne, šepne: „Dobré ráno.“

 

Iste bolo zámerom v grafickom porovnaní zvýrazniť práve sonet nie tak často citovaný, ktorý ale zachytáva jeden z najintímnejších momentov vo vzťahu básnika k Míne. Ak v speve Sála na mnohých miestach vystupuje Mína ako stelesnená cnosť a symbol „nádhery a umu“ všetkých slovanských diev, ako mytologicky zrodená dcéra samotnej bohyne Slávy, ktorú si Slovania od bohov vyslúžili ako útechu za krivdy z dávnej i nedávnej minulosti, pričom v takto ladených veršoch nenadobúda práve realistické črty, presným opakom je Mína – milenka básnika v citovaných veršoch. Zviditeľňuje sa v nich výrazne subjektivizovaný ľúbostný cit v detaile okamihu, čo je vzhľadom na dobovú poetiku v našich literárno-vývinových súvislostiach skutočne vzácnym básnickým prejavom, ktorý vychádza nielen z Kollárovho hlbokého ľúbostného citu, ale aj z presvedčenia, že iba v prepojení antickej objektívnosti s modernou subjektívnosťou môže Slávy dcera docieliť vyššiu syntézu v intenciách slovanskej humanity. Citovaný sonet je teda dômyselne zdôraznenou ukážkou kontaminácie Kollárovej tvorby (nie však iba Petrarcovou) modernou poéziou, v ktorej sa k slovu dostáva otvorené exponovanie lyrického subjektu v našich podmienkach vtedy novodobého žánru - sonetu. Nadosobné tu celkom ustupuje intenzívnemu intímnemu zážitku z okamihu tesne pred ranným prebudením milovanej Míny, čo mnohým čitateľom 21. storočia neunikne práve a len vďaka vnútroliterárnemu prekladu.

 

Osobné a nadosobná

Národno-vlastenecká tematika začína rovnocenne rezonovať až na konci prvého spevu, keď pod tlakom ideálov, či skôr pertraktovanej fenome- nológie ducha dochádza k nevyhnutnému vyriešeniu otázky vzťahu osobného a nadosobného. Básnik tak po odznení najhlbších sebaana- lyzujúcich lyrických reflexií priam ikonicky rozlamuje srdce na dve polovice, čím nadlho osloví aj inšpiruje nasledujúce generácie básnikov. Ide o najznámejšie terceto zo 45. sonetu, ktoré, ak už píšem o Slávy dcere, zrejme ani nemôžem necitovať:

 

Mlčím, váham – vtom do hrude ruku vnorím,

srdce vyrvem z nej a rozlomím:

„Berte!“ vravím. „Vlasti pol, pol tebe, Mína.“

 

Druhý spev Labe nasleduje bezprostredne po dramatickej, až trýznivo zdĺhavej rozlúčke, ktorú Kollár zveršoval v rozsahu piatich záverečných sonetov spevu prvého. I keď básnik na Mínu nezabúda, postupne, ako putuje z Nemecka do Čiech, presúva sa aj jeho pozornosť čoraz intenzívnejšie k témam nadosobným, ktoré v prvom speve priebežne načínal. V duchu idey slovanskej vzájomnosti tu proklamuje taktiež československú jednotnosť, pričom uplatňuje moralizovanie, didaktizmus a početné výzvy k cnostnému vlastenectvu, ktoré sú strhujúco lemované „znelkami“ o krutej minulosti Slovanov. Skrátka, treba si to prečítať.

Nárek nad zložitým rozpoložením Slovanov a najmä Slovákov nepomáhajú zapálenému básnickému subjektu preklenúť ani reminiscencie na zbožňovanú Mínu, ktoré už, ako sa domnievam, vzhľadom na naliehavosť nadosobného charakteru výpovede nepostačovali, preto sa Kollár obracia k samotnej poézii, presnejšie k „znělkám milým“, ktoré sú pre neho tou najvhodnejšou, jemu „najmilšou“ útechou i formou. Napriek tomu, že pri prebásnení zanikol tento cenný prívlastok rozvíjajúci apostrofu: „Mnohý jazyk, znělky milé, laje / Vám jak upýpavým hříšnicem“ (1824), sa mení na: „Mnohý jazyk, znelky, vás už nosil / ako ľahostajné hriešnice“ (2018), zostáva zreteľná skutočnosť, že sonet sa Kollárovi v splynutí formy a obsahu básne stáva moderným prostriedkom vyjadrenia humanistických ideálov a výziev, no zároveň aj prostriedkom potrebného uvoľnenia extenzívnej naliehavosti výpovede, čo zrejme opäť postrehol Ľubomír Feldek, keďže v porovnaní zvýraznil práve 92. „apostrofický“ sonet:

 

Mnohý jazyk, znelky, vás už nosil

ako ľahostajné hriešnice,

že vám odmeranosť na líce

sadla vždy, keď o tanec vás prosil.

 

Načo však ten starec, čo mu zo síl

ubudlo už, zvádza mladice?

Načo za polárne hranice

blázon šaty vhodné na púšť nosil?

 

Keď sa na vás bez predsudkov hľadí –

vy rým, čo sa pekne ozýva,

no i jasný zmysel máte rady.

 

Poddajte sa teda tomu zvuku –

na slovanský ples vás pozýva.

Hesperidky, podajte mu ruku!

 

Vnímanie sonetu ako novodobého strofického útvaru poézie petrarkovského typu teda Kollár pre svoj autorský zámer v slovanskom literárnom prostredí aktualizuje (vo veršoch naň „bez predsudkov hľadí“) a pracuje s ním ako s formou obzvlášť vhodnou nielen na vyslovenie jeho ľúbostného citu, ale aj veľkých vlasteneckých výziev v českom jazyku. Jeho osobné i nadosobné ciele v celom sujetovo koncipovanom lyricko-epickom cykle vďaka spevnosti veršov zaznievajú pôsobivo expresívne, no zároveň veľmi jasne a zreteľne, čo explicitne zachytáva aj predposledná strofa citovaného sonetu. Prebásňujúci básnik práve na tomto mieste pozastavil čitateľa v plynutí cyklu, aby vypodobil básnika Kollára v okamihu jeho skrytého vyznania sa poézii, ktorá mu je záhradou naplnenou „znelkami“, na ochranu ktorej privoláva strážkyne božských záhrad – hesperidky. Toto miesto v knihe Dcéra Slávy preto nemôžem nazvať inak, než bodom kontextovo pozitívne pôsobiacej „kollárovsko-feldekovskej stratégie“.

 

Hladko plynúce verše

Záverečný spev Dunaj nepredstavuje vyvrcholenie putovania v šťastnom návrate do vlasti, ale zobrazuje pretrvávajúce trýznivé odlúčenie od Míny, ktoré na pozadí prírodných obrazov Tatier a Dunaja bolestne, ba až kvílivo zaznieva v žalospevných reflexiách. Strata nádeje v naplnenie lásky sa opäť v intenciách osobne nadosobného prelína s ťažkým položením Slovákov. A tak básnik, v odhodlaní vzdať sa búrlivého mladíckeho prežívania citov, v závere odovzdáva lýru do rúk múzy, aby ju vymenil za harfu – symbol vyzretosti, poézie, ale aj básnického génia. V rámci posledného spevu doprial Feldek čitateľovi najviac porovnaní s pôvodinou, pričom 133. sonet s citovaním pôvodného znenia ešte väčšmi zvýraznil vrchol zúfalstva lyrického subjektu, ktorý napokon až blúzni, v preludoch stretáva Psyché, Nymfu, Flóru a zas Múzu, aby zakotvil v túžbe dosiahnuť posmrtné šťastie v idylicky vyobrazenom „večnom raji“:

 

„Poznáš ten kraj, ten večný raj, kde je

vlasť krásy a duchov – cez lúky

sa tam cnosť a láska za ruky

vodia, slnko žiaru vôkol seje?

 

Tam, kde vetrík tichovravný veje,

palmy tônia, klenúc oblúky,

kde do trudnej duše súzvuky

slávik vďačne z vonnej myrty leje?

 

Poznáš ten kraj bez páľavy,

bez tmy, kde nemá tŕň ruža červená,

hrabutiny objímu sa s brestmi?

 

Kde nieto riek času a ich kalov,

žena to čo sestra znamená,

tam som tvoja, ty môj – natrvalo!“

 

Opis raja Kollár nevyhnutne vložil do úst vysnívanej Míny, ktorú v závere cyklu zobrazuje v bielom závoji (132. sonet). Aj keď je tento sonet ďalšou cielenou ukážkou Feldekovho cenného výkonu, nachádzam tu jedno z tých niekoľkých miest, kde predpísaná forma dokázala zamotať jazyk, a preto ani pri uznanlivom postoji k prebásnenému textu nemôžem a nemusím byť nanajvýš spokojná s každým „prekladateľským riešením“. Pre mňa je v 133. sonete takýmto miestom čitateľského znepokojenia práve posledné terceto, o ktorom si ty, môj trpezlivý čitateľ, môžeš myslieť pokojne aj presný opak. Pre úplnosť dokladám pôvodné trojveršie: „Tam, kde mutné vyschnou časů řeky, / Kde choť, sestra jedno znamená: / Tam sem tvá a ty můj po vše věky.“ (1824). Tieto pôvodné verše by iste aj Hollý označil za „hladko plynúce“.

 

Prebásnením sa stráca kúsok duše diela

Prebásnenie Ľubomíra Feldeka nepochybne napomáha čitateľnosti a ktovie, možno napokon dopomôže aj k čítanosti Kollárovej Slávy dcery. Verím, že „krásnoknižné“ vydanie s priliehavými ilustráciami Karola Ondreičku docieli, že súčasný čitateľ skutočne siahne po klasickom diele a nezostane „odkázaný“ na pochybné internetové zdroje, a teda nebude viac čítať „o“ kľúčovom diele slovenskej klasicistickej literatúry namiesto toho, aby si ho prečítal aspoň v novšom, našťastie vcelku priliehajúcom obleku od Feldeka. Zotrvávam však v presvedčení, že pôvodné metrum tentoraz mnou interpretačne opomenutého Předzpěvu jedinečným spôsobom vplýva aj na samotnú básnickú obraznosť, ktorá sa menej šetrnými zásahmi, a teda aj v prebásnení môže významne narúšať. Hollého myšlienku, že metrum je skutočnou „dušou“ veršov, potvrdzuje Viliam Turčány, ktorý pri analýze časomiery Jána Kollára porovnáva napríklad aj verše Předzpěvu z rokov 1824 a 1832: „ó krajino všeliké slávy i hanby plná!“ (1824), „Ó krajino všeliké slávy i hanby obraz!“ (1832). Pri porovnaní jasne zaznamenávame, že Kollár v snahe neustále zdokonaľovať a dôsledne uplatňovať svoju metódu časomerného veršovania na tomto mieste pristúpil k zmene obyčajného adjektívneho prívlastku („slávy i hanby plná“) na nový básnický obraz („slávy i hanby obraz“), čo má zásadný vplyv aj na samotnú interpretáciu textu. Ale to už len na dôvažok, ak by to niekoho zaujímalo.

Martina Taneski

 

Zdroj: Knižná revue, XXVIII. ročník, číslo 12

Nadosobne osobná Slávy dcera Jána Kollára
Páčil sa Vám tento článok?
Zdieľajte ho na sociálnych sieťach
Nechcete minúť žiadnu dôležitú správu? Prihláste sa k odberu noviniek

Mohlo by Vás tiež zaujímať

Medzinárodný veľtrh v Bologni 2019

Medzinárodný veľtrh v Bologni 2019

Aj tento rok sme sa zúčastnili Medzinárodného knižného veľtrhu v Bologni. Predstavte si, že je to už 56-krát, čo sa veľtrh organizoval. Tohtoročným čestným hosťom veľtrhu bolo ...
15.04.2019 Zaujímavosti
Naše knižky v Taipei

Naše knižky v Taipei

Od 12. februára prebieha knižný veľtrh v Taipei. Veľtrh, ktorý je známy aj pod skratkou TIBE (Taipei International Book Exhibition) bude trvať až do 17. februára. V Tapei, ako to aj na ...
13.02.2019 Zaujímavosti
Na Paríž nepozerám zhora

Na Paríž nepozerám zhora

Francúzsky inštitút na Slovensku organizuje literárno-hudobné podujatie s názvom Na Paríž nepozerám z hora. Ak máte radi dobrú hudbu, literatúru a mesto romantiky, histórie a umenia, ...
07.02.2019 Zaujímavosti
0

Nákupný košík