TICHO

sú záhrady
v ktorých vŕby tíšia samotu
v tvojej večer do bútľava sedávajú líšky
s jazykom rozliatym do koruny
prerastajú ráno
akoby jeseň prichádzala v kvapkajúcom lístí
ale ja napíšem celkom obyčajnú báseň o neobyčajnom dni
budeš v nej kráčať bosá
špinavými nohami naznačíš chodník
a na konci ťa vyzujem z kože posiatej vesmírom
napíšem o tichu
v ktorom rukou vytýčiš hranicu
a druhou zovrieš za hrsť výnimiek
všetko to bude len tak
ako keď vietor ukladá slamu do príbehu
takú napíšem
akoby si nikdy nebola